- V staroorientálnych štátoch bol slabý rozvoj súkromné práva. Pôda patrila štátu – panovníkovi. Prídel pôdy bol určený pre jednotlivé rody – bol dočasný, nemohol byť predmetom dedičstva. Pravidelen sa uskutočňovalo prerozdeľovanie pôdy /Babylon, Egypt, Palestína/. Neskôr panovník udeľoval prostredníctvom darovacej zmluvy pôdu svojim najvýznamnejším veliteľom, úradníkom – pôda sa dostáva do ich osobného vlastníctva. Otroci neboli spôsobilý na právne úkony, mohli mať svoju rodinu a menší majetok.
- Prvé delenie práva bolo zakotvené v Zákone 12 tabúl – rímske právo bolo delená na právo verejné a súkromné. Inštitúty súkromného práva vyvíjali aj v predštátnych útvaroch. Rímsky právnik Ulpianus prvýkrát v 3. stor. definoval súkromné právo – právo, ktoré sa týka postavenia jednotlivca. Subkekty majú rovnoprávne, rovnocenné postavenie, n a rozdiel od verejného práva, kde štát má vždy nadradené postavenie.
- Súkromné právo ďalej rozvíjali Glosátori – ich činnosťou dochádza k recepcii rímskeho práva. V polovici 13. stor. podrobnejšie rozpracovali jednotlivé inštitúty z Corpus Iuris Civilis.
- Činnosť postglosátorov – venovali sa recepcii rímskeho práva – ďalej rozvíjali rímske právo, analyzovali právne predpisy.
- Škola komentátorov – ich zásluhou s začalo aplikovať všeobecné právo.
Žádné komentáře:
Okomentovat