Kapitál sa najčastejšie zhodnocoval tak, že sa vkladal na vysoké úroky do námorného obchodu alebo slúžil na nákup otrokov. Pôžičky sa poskytovali iba na krátky čas a museli sa splácať koncom každého lunárneho mesiaca. Úroky sa pohybovali od 10% do 20%. Z výmeny a ukladania peňazí sa časom vyvinulo prevádzanie peňazí z účtu jedného vkladateľa na účet druhého. Z pôvodných majiteľov zmenární (tzv. trapezítai) sa tak vyvinula zámožná vrstva budúcich bankárov.
Existencia mincí tak ako v Grécku umožnila neskôr aj v Ríme rozšírenie a vývoj peňažného trhu a úveru, ktoré boli upravené rozličnými právnymi normami. Rozšírenie rímskeho obchodu v období republiky a s tým súvisiaci väčší príliv cudzích mincí boli podnetom vzniku profesie zmenárnikov a bankárov; “nummularii” pôsobili prevažne ako zmenárnici, “argentarii” rozšírili svoju pôsobnosť okrem výmeny peňazí aj na úschovu hotovostí, poskytovanie pôžičiek, vedenie bežných účtov, neskôr tiež prevody na účtoch svojich klientov a vydávanie akreditívov na iných domácich aj zahraničných partnerov v peňažníctve. Často sa zúčastňovali dražieb a ich záznamy slúžili v súdnych sporoch ako právoplatné svedectvo. Bankárstvo sa v Ríme považovalo za záležitosť výlučne súkromnú, na ktorej sa štát nijako nepodieľal.
Žádné komentáře:
Okomentovat